Spolubývajúci vs. zdravý rozum

- Na tu sms nemam slov... Co najskor si najdi nove byvanie. A nemam s tebou uz o com!!!

Tak takto som skončila. A ako som začínala? Poznáme sa už niekoľko rokov. V priebehu času sa z nás stali veľmi dobré priateľky. Vždy som vedela aká je a rešpektovala som jej osobnosť. Bola a som jej vďačná. Jej štýl - ticho pred búrkou. Lenže z búrky sa zväčša stala prírodná katastrofa. Náladová, nikdy nie nervózna. Vie byť veľmi zákerná a nepríjemná. Neúprimná. Osina v "zadku". :) Všetko vie najlepšie, jej názory sú najsprávnejšie. Občas si povýmyšľa kadejaké hlúposti a ja sa tvárim, že je to "oukej". Veď, kto by jej protirečil. Každému vždy ochotne pomôže. Dá sa na ňu spoľahnúť. Zodpovedná. Perfekcionalistka, materialista a detailistka. Nechcem ju v žiadnom prípade urážat. Len som chcela v skratke načrtnúť aká je. Možno bude stačiť aj toto: škorpiónka. Robí česť svojmu znameniu. Len čo je pravda.

Teraz som na rade ja: snažím sa nevyrábať problémy tam, kde byť nemusia. Preto častokrát rezignujem a radšej odsúhlasím aj to s čím sa moje vnútro celkom nestotožňuje. Inak povedané - utekám pred nimi. Nemám rada "slepačie" hádky. Prispôsobím sa a zvyknem si na hocičo. Nenávidím ľudskú hlúposť. Tvrdohlavá. Drzá. Náladová ako každá iná. Starosti iných sú môj život. Pchám nos kam nemám. Raz po ňom dostanem. :) Snažím sa byť úprimná, ale to sa vylučuje so snahou byť bezkonfliktná, či skôr zbabelá? To sa jednoducho nedá. Problémy a hádky v sebe dusím a jedného krásneho dňa vybuchnem. Prepáč... som taká a sama sebe sľubujem, že s tým niečo urobím. Veď na vlastných chybách sa človek učí.

V apríli sme spolu začali bývať. Aj s jej sestrou. Všetko klapalo. Zaviedli sme pohodový "rodinný život". Na oko. Po nejakom čase sa zobrala a odišla bývať do Prahy za frajerom. V štvorizbovom byte sme sa tak ocitli samé. Do Bratislavy chodila raz do mesiaca. Zvyčajne na týždeň. Majiteľovi vtedy vyplatila nájomné, dostali sme vynadané za spotrebu vody, neumytú dlážku, zrkadlo v kúpeľni...piatočná diskotéka, alebo žúrka a išla naspäť. :) Väčšinu času bola podráždená a nádavala na celý svet. Na Prahu. Na Bratislavu. Na ľudí. Na nás aj nám.

Opäť prešiel nejaký ten čas a pribudol nám nový spolubývajúci. Brat JEJ frajera. Milý chlapec. S čudnými predstavami o živote.
"Mohol by si po sebe umyť sporák?"
"Nie, dosť makám v robote a nebudem makať aj inde. To by som mohol ísť v 30-ke do dôchodku."
Pamätná veta. Nikdy na ňu nezabudnem. Do dôchodku mi teda ostáva ešte 9 rokov. :) To hádam stačí ako predstavenie najmladšieho člena domácnosti. Ešte stále sme však bývali traja. Každý vo svojej izbe. Mali sme k dispozícii obývačku. V nej bol JEJ nábytok. JEJ televízor. JEJ veža. JEJ dvd-čko. Všetko bolo JEJ a ona sem chodila na kontroly. Viem... teda vedela som...
"Neprepínaj tak rýchlo tú telku, ničíš ju. Nechaj vždy bežať minimálne 5 sekúnd jeden program a potom prepni."
Ok, povedala som si. Musím si kúpiť vlastnú telku do izby. :)
"Kto rozlial jogurt v obývačke?"
"Ja, nie." Lenže z nášho mini family spolku som jediná jedla jogurty. Ale veď v obývačke bolo zakázané jesť.
"A prosím Ťa, nevoď si sem kamarátky. Nemám spočítané svoje veci a keď tu nie som, nevidím si na ne. Aby to bolo fér, ani ja si ich sem vodiť nebudem. Priateľ, to je niečo iné. To môžeš."
Áno, mami, pomyslela som si a nechala to tak. Pre zaujímavosť - periodicita mojich návštev cca. 4 ľudia á tri mesiace. Na ďalší deň si priviedla známych. No nie len tak hocikoho. Celú rodinku. Jej kamarátku s manželom a malým dieťaťom. Návšteva nielen, že prišla aj na ďalší deň, ale aj u nás prespala. Ráno - utekala som do roboty, prišla JEJ sestra z nočnej - nemala kam ísť spať. Pustila som ju k sebe do izby. Ani slovo som nepovedala. Mala som. Viem, moja chyba.

"To koho je táto odporná lyžička?" opýtala sa ma držiac ju dvomi prstami pred početnou návštevou JEJ kamarátov.
"Moja."
"Tak z tej by som nikdy nejedla. Ja taký kov nemôžem ani cítiť. Dostala by som z nej alergiu," a pohŕdavo ju hodila späť do šuflíka. Takýchto výstupov som zažila... a predsa ma napadla myšlienka:
- A to som si myslela, že už ma ničím neprekvapí. A ona prekvapila. Vždy nečakane a s niečím iným, novým...

Dobre som si uvedomovala a aj uvedomujem, že mi veľmi pomohla. Možno aj preto mi bolo hlúpe čokoľvek ofrflávať. Držala som hubu a krok.

Raz som však dostala poriadne pokarhanie a príučku ako sa upratuje. Nie som typ človeka, ktorý musí mať okolo seba ligotavo. V izbe si upratujem niekedy medzi spánkom a odchodom do roboty. Zväčša raz - dvakrát do týždňa, alebo keď už nevidím na posteľ. :) Stretávam sa vo dverách. Teraz mi začala škola. Základné upratovacie schopnosti však prekvapivo mám. Tiež mám od narodenia dve ruky, a keď mi niečo vadí, umyjem, odpracem... ako každý normálny človek. Nemám však silu denno-denne vytierať dlážku, drhnúť záchod, či lešťiť zrkadlo v kúpeľni. Som narozdiel od nej zamestnaná. Vtedy mi bolo povedané:
"Rozhodli sme sa tento bytík kúpiť, riadne sa o neho starajte."
A odišla do Prahy. Tušila som, že je to ďalší výmyseľ, ale vstúpila som si do svedomia. Tak či tak bezvýsledne. Bohužial, keď som doma, som tam väčšinou "sama". Moji spolubývajúci totiž robia nočné služby (čašníci...), čiže cez deň spia. Tuším, že ma ešte nevideli s handrou v ruke. Nevedela som totiž, že potrebujem svedkov, aby sa mi verilo, že upratujem.

Asi o mesiac sa u nás situácia celkom zmenila:
"Sťahujem sa späť do Bratislavy. Začiatkom septembra..." O týžden tu bola. So všetkými vecami. Z obývačky sa stala JEJ izba. Nájomné sa znížilo. To poteší! Zo 4500+E na 3900+voda (ehm...ta bola ako kedy:). Na telku sme sa mohli pozerať, keď bola doma. Pochopiteľné, veď nebudeme chodiť do JEJ izby. Ona nám do našich tiež NEchodí.

"V piatok mi príde priateľ."
V poriadku, veď sa takmer nevidia. On v Prahe, ona v BA. Nemala som mať prečo niečo proti... dokonca som opustila priestor, aby mali súkromie. V sobotu ráno som prišla domov a jej sestra mi opäť spala v izbe. Kamarátska výpomoc. Myslela som si. Keď sa to stalo piatykrát, už som sa hnevala. Možno tušíte... áno, mlčala som. Ešte stále mi to všetko pripadalo normálne. Bola som hlúpa. Každý si platíme rovnakým dielom za "svoje" izby. Tak prečo by som mala... asi viete, na čo narážam...

Vždy sa správala akoby celý byt patril JEJ. JEJ je nábytok v obývačke. Skrinka v mojej izbe, ktorú mi požičala. Nemusela, chcela. Spomínaná TV, veža, DVD... Pýtať si však povolenie?! Smiešne a nač. A navyše - nebudem JEJ predsa chodiť do izby! Samozrejme, riady, príbory a taniere. Už ich nebudem používať. Vždy mi to bolo nepríjemné, lebo som vedela ako sa k týmto veciam stavia. A počúvať neustále bezdôvodné osočovanie... Chápem, že jej záleží na JEJ vlastných veciach, ale nie som malé dieťa, viem umyť po sebe riad. Tvrdila mi, že to aj tak nerobím dobre.

Ona zavádzala pravidlá. Ona ich teda smie porušovať. Zraniť to vedela. Ospravedlniť sa už nie. Prečo aj. Ona chyby nerobí. Snáď tisíckrát som JEJ hovorila, aby mi nechala odkaz, keď bude niečo treba spraviť, alebo kúpiť. Trebalo umyť kôš?
"Umyjem ho?"
"Nie, ja to spravím, musím nájsť metódu akou to bude treba robiť," znela JEJ odpoveď.

Predvčerom mi prišla do roboty o 14.26 SMS-ka:
- Miska a tie smeti pred sv.nebolo vidno?Uz to tam smrdelo

Odkedy sa smeti vyhadzujú za dvere? Smeti patrí do kontajnera. Rano vstávam o šiestej a utekám do roboty. Zvyčajne sa mi podarí zaspať. :( Ona sa zobudí, kedy sa zobudí. Je momentálne bez práce. Osobne si myslím, že keby robila, pripadalo by jej ako komfort upratovanie v sobotu. Mala som pocit, že puknem od zlosti. Vedela som, že si kopem hrob:
- A dost! Predstav si ze bolo a bolo ich aj citiť, mami. Bohuzial som sa ponahlala, zabi ma za to! Este nieco? Mam toho akurat tak plne zuby...
- Buzeruj si niekoho ineho, citim sa ako male decko, ktore nic neurobi. A ked urobi, robi sa to po mne znova, lebo vsetci to vedia lepsie. Nikdy ste si ani nevsimli, ze bolo vytrete, kupelka vydrhnuta alebo hajzel vylesteny, kuchyn vyumyvana, sufliky, kuch.linka ci riady umyte alebo cokolvek ine spravene.Ked na to ako hovoris series-ser na to dosledne...
Tvrdila, že už na to "serie". Že JEJ je to už jedno. Oni tento byt nechcú. Nie je tam totiž šťastná. Odpoveď mi prišla o 17.16:

- Na tu sms nemam slov... Co najskor si najdi nove byvanie. A nemam s tebou uz o com!!!

Výsledok? Hľadám si podnájom, nechcem prísť o zdravý rozum...